Penelopa

Oddaná východu, i když dávno zapadlo slunce. Manželkou, matkou jen krátce. Šáteček nasadí Nový bájný svět. Zlatý kontinent. Sirény velkých plání silnější než kořeny domova? Nevěstin závoj zpopelněný, lapený v antický hněv. Planá vyhlídka na opětovně zaplněné židle jich tří. Plenérem jitří. Ebenový portrét dojímá. (25.01.2024)

Ak slovenská kinematografia bola niekedy v niečom silná, tak v príbehoch plných vášní, lásky - väčšinou s ťažkosťami opätovanej a vždy veľkej, nepotrestaných hriechov minulosti a silných emočných rekcií na tieto vzťahovo - hriešne búrky. Všetko podivuhodne prepletené neviditeľnou nitkou predurčenia a odohrávajúce sa predovšetkým (nie bezpodmienečne) v romanticky drsno-divokom prostredí slovenskej dediny, plnej rázovitých, hrdých a hrčovitých postáv. Z tejto fajty pochádza zopár ikonických filmov (Medená veža, Vlčie diery, Drak sa vracia). Neinak je tomu v - i keď mierne sofistikovanejšej - Penelope, príbehu mladej reštaurátorky (Božidara Turzonovová), ktorá prichádza do dediny na pozvanie osvieteného tajomníka (Miško Dočolomanský), čo pozdvihol obec z prachu (ako mu prízvukuje opilec v krčme) opraviť zatečené a obšúchané antické fresky v sále miestneho kaštieľa. Reštaurátorka je vydatá a má dcérku, ale jej manžel sa o ne bohvieako nezaujíma; tagže je logické, že ju začne zaujímať skôr mladý, fešný tajomník, spätý s prírodou a tradíciou napr. svojím vyhláseným prútikárstvom. Ten je viac-menej v pohode až na nevyrovnaný stav s modloslužobníckym otcom, ktorý z desať tisícov drievok a triesok lepí obrazy, pričom za každou triesočkou odrieka Otčenáš i Zdravas Máriu. Nezdravo mlčanlivý vzťah plný napätia, syn viní otca za svoje zmrzačenie. Reštaurátorka sa ubytuje na dedine u ženy, ktorú miestni nenazvú inak ako Čakanka premien, nakoľko tá dennodenne stojí na zastávke autobusu a vyzerá svojho muža a syna, ktorí pred desaťročiami išli do Ameriky za zárobkom. No a v príbehu svoju veľkú úlohu zohráva partia hipíkov, ktorí predstavujú okamihom žitú prax voľnej lásky, o ktorej neustále spievajú: „Láska sa rodí v hnoji, Láska sa rodí vo vode!, Láska sa rodí v práci“, čo sú len niektoré z ich variácií o tom, kde všade sa rodí láska. V tretine filmu to dokonca hrozivo vyzerá na to, že títo hipíci skončili pochovaní pod spadnutou stenou miestneho kameňolomu (našli tam ich šaty, stany a gitary v odhrabávanej sutine a skálí. Ako to celé dopadne si pozrite už v kine. Mne sa tento pomerne neznámy film pozdával svojou nenútenou prirodzenosťou pri zobrazení správania sa postáv a ich emočných reakcií, silným príbehom i jemne prítomným humorom na slovenský spôsob. No a predovšetkým: ide o jeden z filmov, kde sa opäť zjavuje Čachtický hrad (teda jeho zrúcaliny), tentoraz i zvnútra a lokácie, kde sa nakrúcali prírodné scény sú pohoria, ktoré patria medzi moje najobľúbenejšie na Slovensku: Malé Karpaty a Považský Inovec. (14.05.2012)

"Reštaurovať je u nás stále čo, ojojoj!" Reštaurátorka Turzonovová obnovuje v dedinskom kaštieli nástenné fresky a pritom sa zoznamuje s lokálnymi špecifikami. Hlavnou zaujímavosťou obce, pripravujúcej sa na oslavy siedmeho storočia od založenia,  je čakanka Kristínová, ktorá už desaťročia žije v očakávaní návratu do nového sveta za morom odcestovavších muža a syna. Potom sú tu otec pánbožkár a strelmajster v kameňolome Valach a syn prútikár a tajomník MNV Dočolomanský s trochu zvláštnym nedoriešeným vzťahom, miestny mačo Čilík značkujúci si teritórium stavebným náradím, a ako stojaté vody narušujúci prvok putovná družina beatnicko-hipisáckych výletníkov. Psychologická dráma, z ktorej mám dojem, že sa rovnako ako eponymná Penelopa z obrazu obzerá späť do 60. rokov, ktorých filmové postupy tu trochu cítiť, ale ktoré v druhej polovici 70. rokov pôsobia mierne nepatrične. A fackovací svadobný záver je ako keby z iného filmu. Trochu podivné, ale celkom zaujímavé dielo režiséra Uhra, minimálne za jedno pozretie určite stojí, aj keď sa v jeho filmografii nevyskytuje na predných miestach. Za tri rezervy, čo majú defekt. "Kto vystrúha na tisíce drievok a odmodlí pri tom tisíce otčenášov, musí byť naozaj čudný." (21.09.2024)

Z kombinácie Bednár Uher som mal strach, ale ten sa postupne vytratil. Nápad je zaujímavý, ale príbeh trochu viazne, no niektoré momenty sú také znepokojivé, až je to dobré. A keď to bolo príliš nepokojné alebo to viazlo, objavili sa hipisáci, naozaj originálny prvok. Záverečná dvojitá svadba bola výborná, len či Mima nájde svojho Mima. –––– To je jeho náčinie? No aká ste to, keď si nepoznáte chlapovo náčinie? –––– Zohnal som brigádu. Takí boli hladní, že aj robiť išli. –––– Do manželstva sa každému hodí trochu vernosti, to nikdy nezaškodí. Ojojoj! (20.08.2024)

I mistr tesař se někdy utne - tohle se Štefanu Uhrovi moc nepovedlo. Samotný příběh působí hodně vykonstruovaně, stejně jako mnohé scény v něm. Nejrušivější jsou pak časté a hlavně úplně zbytečné vpády do děje skupiny mládežníků, kteří pořád jen nuceně tancují a působí zcela nevěrohodné a nepatřičně. Zkrátka jen pijí krev divákovi, přičemž venkovanům jsou víceméně lhostejní. (04.02.2023)