forminx

Mario Bava (bez ktorého by zrejme neboli žiadni Argento a Fulci, alebo Carpenterov Halloween) natočil film, v ktorom si príde na svoje každý nadšený čitateľ Stokerovho Draculu, ako jedného z najznámejších predstaviteľov gotického románu. Aj keď vizuálna stránka Bavovej snímky pôsobí zastaralo (a to aj na rok 1966 – má skôr nádych farebných filmov z polovice 50. rokov), stále je v rámci žánru veľmi podmanivá: pavučiny na stenách, chumáče plaziacej sa hmly medzi náhrobkami s barokovými anjelmi v obkolesení kamenných múrov a rozvalín, to sú veci, ktoré si čitateľ s chuťou predstavuje pri čítaní Brama Stokera. Postavy sú síce jednorozmerné a príbeh obsahuje typické žánrové šablóny (čarodejné rituály, stret svetov logiky a povier, tajomné odhalenie súvisiace s hlavnou ženskou postavou, náznak milostnej zápletky...), ale nejakým zvláštnym spôsobom to aj tak funguje. Fascinujúca je práca kamery (točenie sa pri záberoch na schodisko, pohyb zo strany na stranu pri zábere na hojdačku a aj povinné žánrové klišé: prudký nájazd na detail). Všetko samozrejme končí oslobodzujúcim svitaním. Brané s patričným nadhľadom, je ale Operazione paura celkom príjemne strávených 80 minút.

Jedným z inšpiračných zdrojov pre režisérov hnutia cinéma du look bol movement amerického kina zvaný New Hollywood. DogMan je ukážkou toho, že Luc Besson sa zo svojich hollywoodskych vzorov vôbec nedokáže vymaniť. Tentokrát úplne zatratil prostredie, z ktorého vyšiel a natočil snímku, ktorá má pravdepodobne asi len dva dôvody pre svoju existenciu: tým prvým je snaha dorovnať Phillipsovho Jokera, ten druhý, smutnejší, je zrejme ambícia vytvoriť blockbuster pre americký trh. Príbeh antihrdinu s nutnou dávkou svojského zmyslu pre mysticizmus a s početnými flashbackmi na tragické okolnosti, ktoré formovali jeho osobnosť, to už svetový film obsiahol mnohokrát (z rukáva mi hneď napadá Ratnerov Red Dragon). K tomu pokérkovaný záporák v slnečných okuliaroch, ktorý samozrejme nie je pôvodom Američan a Non, je ne regrette rien ako podmaz pre heroický záver... come on, monsieur Besson ! Mimochodom, je navyše ťažko uveriteľné, že soundtrack vyšiel z Erica Serru. Mám dojem, že Besson nie je jediný, kto tu stratil rukopis...

Priznám sa, že s týmto Caraxom si neviem dať úplne rady. Holy Motors vnímam ako filmovú koláž zloženú z ukážok tých najrôznejších žánrov a aj ako prehliadku archetypálnych filmových scén, ktoré sa nespočetnekrát opakujú (a ešte budú opakovať) naprieč svetovou kinematografiou (milostná scéna, scéna pri smrteľnej posteli, scéna s vraždou...). To, že Holy Motors bude filmom o filmoch, je jasné už od záberu na divákov v kinosále. Rovnako tomu napomáha aj prítomnosť samotného režiséra, ktorý si nájde svoju cestu k filmu hneď v úvodných scénach. Vzhľadom na Caraxovu filmársku minulosť je v tomto prípade možné diskutovať o tom, či je onen prepracovaný vizuál, ktorým Holy Motors tak hojne oplýva, výsledkom princípov cinéma du look, alebo perfekcionizmu digitálnej kamery a sem-tam nejakého CGI. Myslím si, že Carax v tomto prípade na svoju du lookovú minulosť len odkazuje v rámci filmovej koláže (obsadenie Denisa Lavanta; budova s nápisom Samaritaine, ktorá sa objavila už v Les Amants du Pont-Neuf). Ba čo viac, myslím, že svojim du lookovým súputnikom tak trochu skladá filmovú poctu – všetkým tým Bessonovým Nikitám a Subwayom, alebo morbídnym vtípkom z Beineixovho Mortel transfert. Okrem toho som postrehol možný odkaz na Mon oncle Jacquesa Tatiho (dom, z ktorého vo svojej prvej scéne vychádza Monsieur Oscar akoby vypadol zo sterilnej a modernej štvrti, kde bývala sestra Monsieur Hulota), alebo na Les Yeux sans visage Georgesa Franju (maska, ktorú si vo svojej poslednej scéne nasadí postava Céline). To, čo zostalo z du lookového punkáča Caraxa je provokácia, nápaditosť, ale aj návrat k estetike hudobného videoklipu (scéna s akordeonistami, prípadne použitie non-artificiálnej hudby v scéne poslednej úlohy Monsieur Oscara) a obľuba použitia skladieb artificiálnej hudby (v tomto prípade Pohrebný pochod zo Šostakovičovho Sláčikového kvartetu č. 15 es moll). Jednu z hlavných myšlienok Holy Motors ale vyslovil Michel Piccoli, keď podotkol, že krása aj tak najčastejšie býva v oku pozorovateľa.