.
Leopold I. sa po nástupe na trón r. 1657 usiloval o absolutizmus
V r. 1657 nastúpil na uhorský trón Leopold I. Habsburský. Vládol viacerým krajinám, v ktorých chcel zaviesť absolutizmus, to znamená centralizovať a zjednodušiť moc. Veľkým problémom bolo Uhorsko. Habsburgovci boli silní katolíci, Uhorsko bolo v tej dobe prevažne protestantské – evanjelicko-kalvínske. Okrem toho, kráľa v tejto krajine schvaľovala na sneme uhorská šľachta, teda nebol to dedičný post. Takéto a iné šľachtické výsady Uhrov, napr. právo na ozbrojený odpor proti kráľovi, prekážali absolutistickým snahám Leopolda I. Preto, keď sa časť uhorskej šľachty sprisahala a r. 1670 ozbrojene vystúpila proti nemu, využil to pri svojich dlhodobých plánoch. Jeho vojská rebéliu hravo potlačili, no dôsledky prekročili bežné potrestanie aktérov. Leopold I. začal robiť v Uhorsku fundamentálne zmeny, ktoré mali viesť k totálnemu podriadeniu krajiny kráľovskej moci. Okrem iného chcel Uhorsko aj katolicizovať.
.
Súd s 30-tkou evanjelických farárov r. 1673
V dôsledku potlačenia rebélie a pristúpenia k radikálnym zmenám predvolali r. 1673 do Bratislavy na mimoriadny súd 33 evanjelických a dvoch kalvínskych farárov a obžalovali ich z podielu na sprisahaní, čiže im hrozil trest smrti. Kňazi obvinenie odmietli ako vykonštruované s cieľom likvidovať nekatolícke konfesie. Súd na obvinení trval, obžalovaným však dal nečakane na výber: odísť do exilu, alebo zostať doma, no bez vykonávania duchovnej činnosti – ale za podmienky, že podpíšu priznanie si viny, tzv. „reverz“. Reverzy po zastrašovaní podpísali, teda odišli do exilu, alebo sa vzdali duchovného úradu. Jeden dokonca prestúpil ku katolíkom. Medzi exulantmi bol napr. aj evanjelický farár z Radvane Daniel Sinapius, autor neskoršej prvej zbierky slovenských prísloví z r. 1678.
.
Súd s celou evanjelickou inteligenciou r. 1674
Súd r. 1673 bol však len predohrou k ďalšiemu súdu r. 1674, na ktorý už predvolávali všetkých evanjelických a kalvínskych farárov, ale aj učiteľov krajiny. Predvolať sa podarilo 735 kňazov a učiteľov, prišlo ich 336, z toho 256 bolo evanjelikov a 80 kalvínov. Tiež ich obžalovali z podpory sprisahania, obžalovaní obvinenie tiež odmietli. Potom sa im snažili dať podpísať priznanie si viny výmenou za exil, alebo za vzdanie sa svojho duchovného povolania – tzv. reverzy. Väčšina ich po dlhodobých vyhrážkach podpísala, pre sudcov však nastala nová situácia – necelá stovka reverz odmietla podpísať. Súd ich teda odsúdil na trest smrti. Ten im však Leopold I. „z milosti“ zmenil na väzenie. Tak išli do väzení v Leopoldove, v Komárne, či na Branč. Dá sa povedať, že Uhorsko sa takto zbavilo nekatolíckej inteligencie a verejný nekatolícky život v krajine, vtedy väčšinou protestantskej, sa zastavil. Kňazi a učitelia boli v exile, utiahnutí v súkromí, na úteku alebo vo väzení.
.
Odsúdený brezniansky učiteľ Ján Simonides
Uväznenie v Leopoldove znamenalo umiestnenie v práve budovanej vojenskej pevnosti. Medzi väzňami, ktorých poslali do Leopoldova, bol aj evanjelický učiteľ z Brezna Ján Simonides. V Brezne pôsobil od r. 1667. Predtým študoval na evanjelickom kolégiu v Prešove, čo bola najvyššia evanjelická škola v Uhorsku. V čase predvolania na súd r. 1674 mal 26 rokov. Bol už ženatý a mal malého syna. Počas procesu odmietol obvinenie z podielu na šľachtickom sprisahaní ako vykonštruované a odmietol aj podpísať tzv. reverz, v ktorom sa mal priznať k obvineniu výmenou za oslobodenie s podmienkami. Ján Simonides išiel preto s ďalšími do väzenia do Leopoldova. V nemeckom spise Gottes Krafft und Gnade (Božia moc a milosť), ktorý vydal neskôr, r. 1681 v Nemecku so spoluväzňom Tobiášom Masniciom, evanjelickým kaplánom z Ilavy, o svojom pobyte v Leopoldove napísali (preklad Jozef Minárik):
Žalár bol taký tesný, že sotva sme v ňom mohli vedno stáť, tobôž ležať. Preto sa väzni museli zdržiavať na jednom mieste jeden pri druhom, jeden spal, druhý bdel, alebo len sediačky odpočíval. Počas celej zimy nebola v žalári nijaká pec, a keby ho trochu neboli zohrievali výpary väzňov, neboli by sme mohli znášať zimu. Jedna strana tohto väzenia spočívala na vale; a pretože koly na stene neboli dôkladne zbité dovedna, vliezli dnu ropuchy a všelijaká iná háveď.
.
Nútená účasť väzneného evanjelika Simonidesa na katolíckych omšiach
Evanjelických a kalvínskych väzňov v Leopoldove nútili, aby konali proti svojmu vnútornému presvedčeniu. Museli vzdávať úctu katolíckym sviatostiam:
Od začiatku nášho väznenia nás hnali do (katolíckeho) kostola rovnako vo sviatočné dni ako v robotné. A pretože sme tam dobrovoľne ani nechceli, ani nemali chodievať, štuchali nás mušketami do bokov, bili kyjakmi po hlavách, a tak nás nútili vojsť dnu. Keď sme teda stáli v predsieni, čiže v kostolnej hale, a nechceli sme si pri dvíhaní hostie, čiže ich tzv. sviatosti, kľaknúť podľa ich spôsobu na zem, ani sa prežehnať, ťahali nás dolu za vlasy a brady sčasti školáci, ktorých na to určili, sčasti vojaci.
.
Simonides v eskorte na galeje
Ján Simonides bol v Leopoldove 9 mesiacov. V marci 1675 presne 41 odsúdencov z rôznych väzníc, vrátane Jána Simonidesa, nečakane zaradili do vojenskej eskorty, aby ich pešo odviedli na galeje v Taliansku. Niektorí väzni cestu nevydržali. V spise autori napr. opisujú posledné chvíle jedného zo spoluodsúdených, starého evanjelického farára z Malomsoku (dnes v Maďarsku) Gregora Illyésa, ktorý od vysilenia zomrel 29. apríla 1675 počas pešej eskorty v Taliansku:
Bol to 75-ročný človek a mal červienku, horúčku a všelijaké iné choroby. Keď tento starý človek padol pri tzv. Monte Albano a nevládal ísť ďalej, kapitán sa len-len zdržal, aby ho neprebodol. (…) A tak ležal v bezvedomí a nevládny na zemi, väzni stáli okolo neho a v tomto jeho poslednom utrpení ho povzbudzovali, aby odovzdal svojho ducha Pánu. Ale aj o túto útechu olúpili tohto starčeka v jeho posledných chvíľach, lebo tam prišiel kapitán a palicou odohnal väzňov, ktorí umierajúceho potešovali. A keď videl, že uňho nie je nijaká nádej na život, olúpil ho o topánky, klobúk, kabát a opasok a nechali ho napokon ležať na poli. Či sa tomuto mŕtvemu stali hrobom psi a vtáci, to vie iba ten, čo opatruje kosti zbožných (…).
.
Simonidesov útek
Ako v knihe Ján Simonides a Tobiáš Masnicius ďalej píšu, keď na prípade 75-ročného Gregora Illyésa videli, ako vojaci zaobchádzajú s väzňami, a po tom, ako jeden z eskortovaných, krupinský evanjelický učiteľ Juraj Láni, predpoludním 1. mája utiekol, rozhodli sa utiecť tiež. To sa im podvečer 1. mája 1675 aj podarilo. Po niekoľkých dňoch ich síce miestni strážnici chytili, no po týždňoch väzenia v jednom mestečku ich vykúpil bohatý nemecký evanjelický kupec a Ján Simonides sa s Tobiášom Masniciom postupne dostali do nemeckého exilu. Tam spolu vydali niekoľko diel v latinčine a nemčine o svojom utrpení.
.
Simonidesova matka: Keby som ťa ešte uvidela, už by som mohla aj zomrieť
Ján Simonides napísal z exilu najbližším, ktorí netušili, čo je s ním. Dňa 22. apríla 1676 mu otec Pavol napísal list, v ktorom mu taktiež sprostredkoval náreky matky počas obdobia, keď o ňom nič nevedeli, no počuli, že ho vraj sťali. V liste otec prepisuje slová matky po tom, ako sa dopočula hroznú správu o údajnej synovej smrti (list publikoval literárny historik Jozef Minárik):
Ach, moje milé biele telo, kdože tebe po smrti očistil, umyl? Kdo te obliekol? Ach, moja milá učená hlavička, kdežes ty se válala po blate, po ceste, po smeti? Ach, moje milé sladké ústa, které ke mne líbežne a uctive mluvili a mne pekné a líbežné slová dávali! (...) Ach, múj premilý synu, kdybych te aspon len jednúc juž videla a tvé jedinké slovo ku mne promluvené slyšela, bar bych hned zemrela!
.
Manželka Katarína ho r. 1677 listom upokojuje, že doma je všetko v poriadku
Ján Simonides prišiel v máji 1677 tajne do Uhorska, kde sa stretol s manželkou a rodičmi. V septembri však znova odišiel do exilu, lebo sa aj tak musel vo svojej vlasti skrývať. Píše o tom vo svojom latinskom rukopisnom svedectve, ktoré vyšlo tlačou v slovenskom preklade Jozefa Minárika až r. 1981. Zachoval sa aj odpis listu Simonidesovej manželky Kataríny z 30. mája 1677, ktorý mu písala do zahraničia. Bývala vtedy so synom v Prešove u svojich rodičov. Úryvok z listu:
Zdravá sem i s synáčkem, buď Pánu Bohu chvála, z toho se i ja radujem velice, že ste zdravý. Jak by se ja mela spravovati z Vašeho naučení, múj milý drahý pane, a z rozkazu božího, usilujem se z božskej pomoci každú hodinu. Premeškávaní mé jest spokojné, jak vedla duši, tela, živnosti každodennej, tak i vedla zachování dobrých vecí nám od Pána Boha propújčených, takže nepotrebné jest, aby ste se proto zarmucovali a starali. Prívetivost Vašu velikú poznávam i v tom ke mne, múj milý drahý pane, že mne kážete od kupca vraclavského vzíti 75 tolárúv, z kterých aby dala pet tolárúv zarmúceným rodičom. Ale však z božského požehnání mám ja na mé každodenné poctive z mej práci každodennej tolik na vychování, proto prosím Vás, v tom se nestarajte, ja radnej pánu otci z mého dám a dlužstvo Vám neudelám; a tak vezte, múj milý drahý pane, že ja nevzala sem ani jeden peníz od toho kupca.
.
Do Uhorska sa Simonides vrátil r. 1683
V r. 1681 na uhorskom sneme v Šoprone zrušili rozhodnutia súdov proti odsúdeným protestantským kňazom a učiteľom a povolili im návrat domov. V r. 1683 sa Ján Simonides vrátil z exilu do Uhorska, najskôr do Brezna, potom sa stal farárom v Radvani. Jeho patróna Juraja Radvanského však r. 1687 obvinili spolu s ďalšími z údajne nového sprisahania proti cisárovi a počas tzv. Prešovských jatiek pri mučení zahynul. Majetok mu ako sprisahancovi skonfiškovali. V r. 1687 Ján Simonides z Radvane odišiel. Dva roky pôsobil v susednej Kráľovej a v r. 1690-5 bol farárom v Hronseku. Od r. 1695 bol farárom v Banskej Bystrici.
.
Simonides: Vrchnosť nemá právo vládnuť nad svedomím človeka
V roku 1704 vyšiel Jánovi Simonidesovi Žitave v Hornej Lužici katechizmus s názvom Vysvětlení křestianskeho učení. Išlo o knihu ovplyvnenú tzv. pietizmom, čo bol z Nemecka vychádzajúci smer v evanjelickej cirkvi, ktorý zdôrazňoval osobnú úprimnú zbožnosť a činorodosť na úkor formálnej ortodoxnosti. Túto knihu v r. 1707 na evanjelickej synode v Ružomberku, ktorá ostro odsúdila pietizmus, však zakázali. Na synode sa zúčastnili svetské aj duchovné evanjelické autority Uhorska. Ján Simonides v knihe napr. napísal, že vrchnosť nemá nad poddaným moc v duchovných, len v svetských veciach (pravopisne mierne upravené):
Má-li vrchnost světská moc nad svědomím? V věcech sic světských, když něco rozkazuje a přikazuje, to zavazuje svědomí poddaných, a to tak, že nejen v pokuty upadají, ale i svědomí své urážejí, jestli ustanovení své vrchnosti přestupují. Ale v duchovních nemá moc a vládu poddaným předpisovati a rozkazovati, co chce, a tak nemůže ani nad svědomím jejich panovati; a jestli to činí, přestupuje meze ouřadu svého, a nemá jí, než Bohu poslušnost dokázana byti.
.
Simonides vyzýval, aby Slováci písali tak, ako hovoria, nečeštili
Ján Simonides v knihe Vysvětlení křestianskeho učení zároveň vyzýval Slovákov, ktorých publikácie vychádzali v tej dobe často v nie plne zrozumiteľnej češtine, aby písali tak, ako hovoria – je to analogická výzva, ako u Daniela Sinapia z r. 1683. Ján Simonides tiež upozorňoval, že jazyk autorovho rukopisu sa nie vždy musí zhodovať s jazykom tlače, pretože autor nie je prítomný v tlačiarni, kde môže prísť k zmenám:
Vyznávam i to, že sem orthographiam a čárky, o které se mnozí v psaní velice starají, hrubě nenasledoval. Slovenských v zemi naší obyčejných sem se dokladal, obzvláště pak toho, co by mohlo smysl slov zacloniti, pilně sem varoval a k cíli mému, totiž k zřetedlnosti a k snadnosti v řeči naší nevybroušené všudy sem směřoval a nerozumitedlných slov českých vystříhal, a to poněvadž mnohá slova v čisté češtiné se nacházejí nám Slovákum neznáma, pročež jako my v Uhřích z větší částky mluvíme, tak i psati máme. (...) Za to mám, že dobrý, pobožný, upřimný a laskavý čtenář na mém dobrém předsevzetí a úmyslu, i v tom, že sem v slovenském jazyku toto vydati chtěl, přestane, a omylúv vtroušených zveličovati nebude, zčástky i tlačiteli řeči slovenské nepov��domému a mé také nepřítomnosti připisovat bude.
.
Simonides zomrel r. 1708 v Banskej Bystrici
Slovenský barokový spisovateľ, evanjelický farár Ján Simonides zomrel v Banskej Bystrici r. 1708. Ján Drobný v diele Evanjelickí slovenskí martýri z r. 1929 o tom napísal:
Pochovali ho v menšom zámockom chráme. Jezuiti mu však ani po smrti nedožičili pokoja, ale keď — nočnou dobou — ľstivým spôsobom zaujali chrámy zámocké, Simonidesa exhumovali a vyhodili za múry mesta, nestarajúc sa ďalej o mŕtve telo. Ale vďační cirkevníci vzali si a pochovali počestne vo svojom drevenom, von z mesta vystavanom chráme mŕtvolu vzácneho muža a veľkého trpiteľa.
.
Viac: J. Simonides: Vysvětlení křestianskeho učení, 1704; J. Simonides, T. Masník: Božia moc a milosť, prel. J. Minárik, 1961; Antológia staršej slovenskej literatúry, ed. J. Mišianik, 1964; J. Simonides: Väznenie, vyslobodenie a putovanie Jána Simonidesa a jeho druha Tobiáša Masníka, 1981; P. Kónya: Dejiny Uhorska, 2014
